Laura
Večer som sedel vo svojom starom kresle, ktoré mám po starom otcovi. Kvalitné staré kreslo s dreveným rámom z tmavého ebenového dreva a pohodlnou sedacou časťou, potiahnutou jemnou teľacou kožou. Bola to jedna z mála vecí, ktoré mi pripomínali môjho starého otca.
Bol som začítaný do nového románu od môjho obľúbeného autora. Popri tom som si pochlipkával zo šálky zeleného čaju a odhrýzal z čajového koláčika. Bol to večer, aký mám rád. Večer plný pokoja, harmónie a oddychu. V izbe bolo prítmie a len malá lampička na čítanie, uložená na stolíku vedľa kresla, osvetľovala miestnosť, svojím jemným, prítulným a žltkastým svetlom. A tak dodávala mojej knižnici, atmosféru, ktorá mi pripomínala detstvo. Takto som sedával so starým otcom a on mi rozprával svoje príhody, alebo čítal zo svojich kníh.
Ako dieťa, som sa tešil každý rok na letné prázdniny. Tie som trávil u starých rodičoch na vidieku.
Zbožňoval som vôňu a chuť kuchyne starej mami. Jej koláčiky rozvoniavali sladkou vôňou vanilky a kakaa, po celom dome. Spolu so starým otcom sme chodili kradnúť teplé koláčiky, ale stará mama nás vyháňala s tým, že nás bude bolieť brucho. No nás to nemohlo odradiť a tak nám stará mama naliala z čerstvého mlieka na zapitie. Večer nám urobila čaj a doniesla ho aj s čajovými koláčikmi do knižnice starého otca. Sadla si k nám, ale tak aby nás nerušila a počúvala ako starý otec rozprával príbehy, alebo niečo čítal zo svojich kníh.
Takmer každý deň spomínam na tieto chvíle, plné lásky, harmónie a pokoja. Prajem si ten pocit zažiť aj dnes, ale v dnešnom vystresovanom a zrýchlenom svete, je to priam nemožné. A tak si vychutnávam, každú takú chvíľu, ktorá sa naskytne. No a dnes je tomu tak, je pokoj, čítam knihu, pijem čaj a jem koláčiky, pripravené podľa receptu starej mamy.
Dlho som si dnes túto chvíľku neužil, nakoľko ma z toho vytrhli divné zvuky. Prichádzali z ulice cez pootvorené balkónové dvere. Nedalo mi to a o chvíľu som vstal a išiel sa pozrieť, čo sa tam deje. Vzal som zo stolíka balíček cigariet a jednu som si vybral. Pripálil som si cigaretu a vyšiel na balkón, plný očakávania a zvedavosti.
Ulica bola zahalená do takmer úplnej tmy, len každých päťdesiat metrov ju jemne osvetľovali pouličné lampy. Osvetlenie bolo slabé, kvôli sťažnostiam obyvateľov ulice. Vedenie mesta bolo nútené, vymeniť silné osvetlenie, za jemné a slabšie. Ktoré bolo dosť silné, na to, aby ste v noci nezakopli, ale pocit bezpečia vám žiaľ nedodalo.
V tom sa zjavila v diaľke tmavá postava, pod jednou z lámp, no vzápätí sa v rýchlosti stratila v parku, na druhej strane ulice.
„Mládež sa zabáva“, povedal som si potichu. V pokoji som dofajčil cigaretu a zadusil ohorok v popolníku. Práve keď som vchádzal do vnútra, ozvali sa nástenné hodiny, ktoré odbíjali jedenásť hodín.
„Je najvyšší čas“, zahundral som. Dojedol som koláčik, dopil šálku čaju a pobral sa do postele. Práve keď som zhasínal lampu na čítanie, sa ozvali z ulice zvuky pripomínajúce plač. Vyšiel som na balkón, aby som sa presvedčil, či sa mi to nezdalo. Na druhej strane ulice, v mieste kde zmizla záhadná postava, som zazrel mladú dievčinu, ako sedí na okraji cesty a plače. Vybehol som na ulicu, a ponáhľal sa jej smerom. Už na prvý pohľad bolo jasné, že sa jej niečo stalo. Bola celá špinavá, sporo odetá, a šaty mala dotrhané. Jej dlhé vlnité hnedé vlasy s blond pramienkami, boli plné lístia a vetvičiek. Pomaly som si k nej čupol a prihovoril sa jej:
„ Ahoj ja som Damián, čo sa ti stalo?“, no nedostal som žiadnu odpoveď, len na mňa pozrela, prikryla si tvár rukami a ešte viac sa rozplakala.
Nemala na sebe viditeľné zranenia, no napriek tomu som zavolal záchranku. V tom na mňa pozrela a snažila sa mi niečo povedať, ale nebola schopná zo seba vydať ani slovko.
„Už si v bezpečí, za chvíľu príde záchranka a oni sa o teba postarajú, nemaj strach.“, chcel som ju chytiť za rameno, no odtiahla sa. Cítil som, že sa ma bojí. O pár minút dorazila záchranka, spolu s policajnou hliadkou. Okamžite sa ku nám rozbehla lekárka.
„Čo sa jej stalo“, pýtala sa kým sa ku nám blížila. Pozrel som sa na ňu a hneď som ju spoznal, bola to známa mojej matky. Doktorka Breholská, bola to dáma vo veku mojej matky, poznali sa spolu už od detstva. Mama ju volala Mili. Mili ma spoznala, až keď bola blízko pri nás.
„Ahoj Damián, tak čo sa tu stalo?“, jej hlas znel trochu prekvapene, keď ma spoznala.
„Dobrý večer Mili. Neviem, čo sa jej stalo, neprehovorila ešte ani slovko. Videl som ju z balkóna, tak som jej prišiel na pomoc.“, v tom sa ozval tichý hlas dievčaťa.
„Volám sa Laura, práve sa ma pokúsili znásilniť.“, jej hlas bol nádherný a príjemný. V tom ku mne prikročil policajt.
„Dobrý večer, môžete ísť s nami prosím Vás?“, povedal a pozeral sa na mňa. Pochopil som, že to hovorí mne a tak som sa postavil s vybral sa za policajtom. Obzrel som sa za seba a venoval ešte pohľad vystrašenej Laure, ktorú práve prezerala Mili.
„Damián, ďakujem ti.“, ozvala sa Laura tichým a príjemným hlasom. Prikývol som jej a usmial sa, ona mi úsmev opätovala.
„My sa už o ňu postaráme, nemaj strach“, dodala Mili. Pokračoval som ďalej k policajnému autu. Následne som policajtom vyrozprával, ako som sa tu ocitol a nezabudol som spomenúť, záhadnú postavu, ktorú som chvíľu pred tým zazrel. Chceli, aby som im ju bližšie opísal, ale to nebolo v mojich silách. Zazrel som ju len na okamih a pri osvetlení tejto ulice by som nespoznal, ani vlastnú matku. Poďakovali sa mi a požiadali ma aby som im zavolal, ak si ešte na niečo spomeniem. Medzi tým Lauru naložili do sanitky a odvážali ju do nemocnice. Po ukončení rozhovoru s policajtmi, bolo isté, že dnes už asi nedokážem zaspať, a tak mi ostávalo, vrátiť sa do mojej knižnice a začítať sa do nového románu. Po pár hodinách ma premohla únava a tvrdo som zaspal.
Pokračovanie tohoto príbehu nájdete TU
Komentáre